História šachu

Položili ste si niekedy otázku kedy a kde vznikol šach? Odpoveď nie je jednoduchá. Popri historických prameňoch a archeologických dôkazoch sa s touto otázkou spájajú aj báje a legendy. Na vývoji šachu do dnešnej podoby sa postupne podieľali viaceré staré ázijské kultúry až po moderné európske národy. Pred Európanmi hrávali šach Peržania a Arabi, no najstaršie písomné svedectvá a archeologické nálezy poukazujú na pôvod šachu z Indie.

Dávny indický šach bola dosková hra, ktorú hrali 4 hráči na 64 poliach, pričom ťahy sa určovali hádzaním kockou. Figúrky mali 4 farby: červenú, zelenú, žltú a čiernu. Každý hráč mal 8 figúrok - okrem kráľa to bol slon (dnešný strelec), jazdec, bojový voz alebo loď (dnešná veža) a 4 vojaci (pešiaci). Podľa čísla, ktoré padlo pri hode kockou, vykonal ťah kráľ alebo niektorá z figúrok, takže na výsledok hry mala veľký vplyv náhoda. Cieľom hry bolo brať súperove figúrky a obsadiť trón súperovho kráľa. Dvaja hráči hrali spoločne proti dvom ďalším hráčom, alebo v iných verziách každý hráč sám za seba.



Starý výraz pre šach zo sanskritu, starobylého indického jazyka, je čaturanga (čatur = štyri, anga = oddiel) a poukazoval na 4 druhy indických vojenských jednotiek, ktoré tvorila: pechota - pešiaci, kavaléria - jazdectvo, bojové vozy a slony. Týmto štyrom zložkám armády a ich organizácii zodpovedali figúry čaturangy a boli vyrezávané z cenných materiálov, napríklad zo slonoviny alebo vzácneho dreva.

Legenda hovorí o tom, ako sa čaturanga z Indie rozšírila do Perzie (oblasť dnešného Iránu). Na dvore perzského kráľa Chusrava I. sa vraj jedného dňa objavil indický posol, ktorý priniesol dary od svojho kráľa, vrátane hry, ktorá bola dovtedy v Perzii neznáma. V pripojenom posolstve indický panovník vyhlásil, že pravidlá tejto hry poznajú len Indovia. Ak by sa však Peržanom podarilo na základe šachovnice a figúrok pochopiť princíp hry, rozostavenie figúrok a pravidlá hry, dokázali by svoju múdrosť a indický kráľ by ich zbavil povinnosti platiť dane. Kráľ zadal úlohu svojim mudrcom. Indický posol uviedol názvy figúrok a dodal, že hra je odrazom skutočných vojenských bojov. Tí usilovne skúmali rozostavenie figúrok a po istom čase pochopili pravidlá hry. Tak sa šachy dostali do Perzie a Peržania dokázali Indom, že za nimi nezaostávajú.

Peržania v 6. stor. hrali šach už bez použitia kocky, indický názov čaturanga sa v perzštine premenil na veľmi podobný výraz čatrang. U Peržanov sa šach stal bojom už len 2 hráčov proti sebe. Králi pôvodnej dvojice hráčov sa spojili a z jedného z nich sa stal vezír (minister a kráľov poradca, predchodca dnešnej dámy). Rovnako sa spojili armády dvojice hráčov a na šachovnici stálo spolu 8 pešiakov, 2 slony, 2 jazdci a 2 lode alebo 2 bojové vozy. Ak niekto zaútočil na kráľa, musel nahlas vyhlásiť „shah“ (šach v perzštine znamená kráľ), čo znamenalo: „Kráľ, dávaj si pozor!“



Pravidlá sa však ešte zďaleka nezhodovali s dnešným šachom. Rovnakým spôsobom ako dnes ťahali len kráľ, veža a jazdec. Predchodcom dnešného strelca bol slon, ktorý skákal po diagonále vždy o dve polia, pričom mohol preskakovať svoje aj súperove figúrky. Vezír bol najslabšou figúrou na šachovnici a mohol sa pohybovať iba po diagonále o jedno pole. Pešiak nemal právo úvodného dvojkroku a na ôsmom rade sa mohol premeniť len na vezíra.

Peržania však nemali veľa času na ďalší vývoj šachu. V 7. stor. posledný perzský kráľ ušiel pred arabskými bojovníkmi a stratil svoju ríšu. Ako Arabi dobýjali Perziu, tak rýchlo si osvojili aj perzskú hru, ktorú nazývali šatrandž. Ak bol kráľ premožený (bezbranný), hlásilo sa „šah mat“ (šah = kráľ, mat = bezbranný, mŕtvy). Spojenie sa prekladá ako „kráľ je mŕtvy“ a má teda perzsko-arabský pôvod. Rošáda ešte nebola známa. V základnom postavení šatrandžu bolo kráľovské krídlo naľavo a vezírovo napravo (teda opačne ako dnes).

V arabskom svete už kocka nemala v hre žiadne miesto, pretože arabské zákony nedovoľovali hazardné hry. Pôvodná čaturanga bola hraná s kockou a náhodný výsledok hry spadal do hazardu. Arabský šatrandž tak povýšil čaturangu založenú na náhode na logickú kombinačnú hru. Keďže figúry mali stále veľmi obmedzenú pohyblivosť, hra sa v partiách rozvíjala pomaly, ťažkopádne. Aby mohlo dôjsť k stretu bielych a čiernych figúr skôr, partie sa zvyčajne začínali „tábiami“, teda vopred stanovenými, ešte neutrálnymi pozíciami, ktorých by sa na šachovnici dosiahlo až po dvanástom ťahu. Tábie boli vytvorené arabskými šachovými majstrami a bolo ich asi 30.

Od 8. stor. začal šach prenikať z arabského sveta do Európy cez Španielsko, Sicíliu a južné Taliansko a v 11. stor. bol v Európe už všeobecne známy. Koncom 15. stor. sa predovšetkým v Španielsku začali meniť pravidlá hry. Keď sa vďaka spoločnému úsiliu Izabely Kastílskej a Ferdinanda Aragónskeho podarilo v 15. stor. vytlačiť Arabov z Pyrenejského polostrova, vznikla potreba nahradiť arabskú kultúru kresťanskou. Z ťažkopádneho slona sa stal súčasný strelec a pešiakom bolo umožnené postúpiť z počiatočného postavenia o dve polia. Hra sa tak vďaka rýchlejšiemu stretu oboch armád stala zaujímavejšou.



V Taliansku v 16. stor. vzniklo pravidlo zvané rošáda (z talianskeho rocco = veža). Spočiatku bolo možné vykonávať tzv. voľnú rošádu, pri ktorej mohol kráľ s vežou zaujať aj iné polia než dnes. Až v polovici 19. stor. bola rošáda presne zadefinovaná tak, ako ju poznáme dnes. Na prelome 15. a 16. stor. sa pravidlá šachu takmer zhodovali s dnešnými. Výraz „pat“ s ázijským pôvodom nesúvisí, vznikol v Taliansku zo spojenia „essere patta“, čo znamená byť si „kvit“ - byť v hre nerozhodný. Prapôvodné slovo „patta“ je z latinského „pactum“, teda výraz pre zmluvu alebo dohodu - pakt.

Zmena vezíra (slabšej figúrky pohybujúcej sa len o 1 pole po diagonále) na dámu sa udiala koncom 10. stor. počas vlády rímskej cisárovnej Adelajdy Burgundskej. Bola druhou manželkou cisára Otta I. Veľkého a mala ako prvá titul „spoludržiteľky kráľovstva“, čo znamená, že zdieľala moc so svojím manželom a stala sa vzorom pre budúce cisárovné a námetom na zmenu figúrky z mužského poradcu na ženskú kráľovnú.



Nové posilnenie schopností dámy, pohybovať sa všetkými smermi o ľubovoľný počet polí, bolo ďalej inšpirované Izabelou Kastilskou, ktorá v 15. stor. v Španielsku vládla na základe spoluvladárskej dohody s manželom, kráľom Ferdinandom II., niekoľko desaťročí. Obaja boli zapálenými šachistami. Podľa povesti, bol Ferdinand akurát uprostred šachovej partie, keď za ním Kryštof Kolumbus prišiel s plánom na plavbu do Indie západným smerom. Presne v tom momente Ferdinand vyhral a mal z toho tak dobrú náladu, že Kolumbovej žiadosti vyhovel. Izabela bola stelesnením novej ženskej sily. Pomohla zjednotiť Španielsko, ustanovila policajný a právny systém, urobila reformu cirkevnej a štátnej správy. Ak v Španielsku vládla kráľovná, ktorá bola silnejšia ako jej manžel, prečo by to tak nemohlo byť aj na šachovnici?



Použitá literatúra:

Finkenzeller, R., Ziehr, W., Bührer, E. M. (1998). Šachy: 2000 let – Hra, dějiny, mistrovské partie. Vydavateľstvo Slovart, Praha, 208 s. ISBN 80-7209-060-7

Shenk, David (2022). Nesmrtelná hra: historie šachů. Host – vydavatelství, s.r.o., Brno, 350 s. ISBN 978-80-275-1357-4

Chalupa, Ivan (2012). Historie šachu. LIKA KLUB, Praha, 185 s. ISBN 978-80-86069-76-0